Makroekonomické prostredie
Najprv by sme mali prebrať niekoľko tém, aby sme videli súčasnú ekonomickú situáciu v kontexte. Napríklad pokračujúce slabosť v oblasti zamestnanosti a bývania ukazuje, že veľký pokles, ktorý naštartoval v roku 2007 pretrváva. V skutočnosti ekonomika sa z recesie nedostala vlastným pričinením, ale vďaka masívnemu zásahu FEDu a centrálnych bánk, takže relatívneho pokoj, ktorý teraz prežívame je spôsobený tým, že sa nachádzame v oku hurikánu, ktorý zúri okolo nás.
Prvá časť búrka prišla v rokoch 2007 - 2009, ale od konca roku 2009 a počas 2010, rozsiahle záchranné balíčky, stimuly, a deficitné výdavky vyrábané falošnú ilúziu zotavenie. Toto oživenie bolo najvýraznejšie vo finančnom sektore, kde vláda previedla toxické súkromné dlhy - vrátane ich veľkolepého množstvo v agentúrach Fannie May a Freddie Mac - do vládnej ekonomickej agendy.
Teraz vstupujeme do druhej polovice búrky, pretože už nie je možné stále ignorovať bezprecedentné a nezvládnuteľný nárast dlhov celých štátov na celom svete. Tieto problémy sú obzvlášť viditeľné v slabých krajinách Európy, pretože minimálna úroveň úrokových sadzieb vytláča slabší členmi eurozóny na jej okraj. A keď začne zlyhávať okraj, je len otázkou času, kedy zlyhá celok.Ani USA nemá najhoršie za sebou. Zadlženosti vlády a veľkosť štátneho deficitu sú na historických úrovniach, aké ešte nikto nikdy predtým nevidel. V snahe odvrátiť depresiu podobnú tej z roku 1929, sa vlády aktívne zúčastnili na likvidácii bubliny súkromných toxických dlhov, takže prenesenie tohto bremena na vládu (teda na daňových poplatníkov) spôsobilo, že sa problém transformoval do dnešnej krízy štátnych dlhov. Jednoducho povedané, vládne dlhy sú dnes už natoľko veľké, že sa dostali za bod, odkiaľ niet návratu.
Ani súkromné dlhy však nie sú vyriešené. Veľká časť nedobytných pohľadávok v účtovníctve podnikov a finančných inštitúcií je zahladzovania účtovnými operáciami a účtovne odkladania do ďalších období, pričom je evidentné, že veľkú časť týchto pohľadávok bude potrebné odpísať.
Čo je horšie, tak nestabilita v celom svete zhoršila možnosť refinancovania súkromných dlhov, takže finančný sektor nie je pripravený a možno dokonca schopný sa zapojiť do zmiernenie nárazu súkromných dlhov do hrádze potreby znižovať zadlženosť. To vo svojom dôsledku môže vyvolať návrat krízové búrka, pretože spoločnosť aj banky sú teraz ťahané dole.
Celú situáciu nebývalo zhoršuje fakt, že vďaka zlému rozhodovaní v tomto momente krízy, vlády samy teraz čelí strate dôvery ohľadom vlastných štátnych dlhov, o čom svedčí neúprosne stúpajúca úrokové sadzby a rastúce náklady na swapy úverového zlyhania (CDS) na PIIGS. (Portugalsko, Írsko, Taliansko, Grécko, Španielsko).
Neexistuje žiadny spôsob, ako rekapitalizovať grécky dlh, a Fínsko má pravdu, keď požaduje záruky. Nákaza sa rozšírila do ďalších krajín PIIGS aj silnejších európskych krajín. Nemecko a Francúzsko nemôžu zachraňovať aj Španielsko a Taliansko, ktoré sú príliš veľké na bankrot, pretože by to zničilo dôveru v ich vlastnej ekonomiky. Reštrukturalizácia dlhov slabých krajín len ďalej zhoršia prejavy krízy, pretože ich dlhy sú v držbe bánk silnejších krajín, ktoré bez nejakej formy pomoci samy situácii nemôžu zvládnuť.
Fond európskej finančnej stability (EFSF) je tak malý, že prostriedky na pokrytie problémov všetkých krajín, ktoré by to potrebovali, tam proste nie sú. Ekonómovia už vedia, že krajiny PIIGS so svojimi 130% dlhu voči HDP sú už za bodom, odkiaľ niet návratu. Európska centrálna banka (ECB) bude nútená, rovnako ako ďalšie centrálne banky, tlačiť viac eur, ale celý systém tak bude čeliť len väčším problémom vyplývajúcim z rastúceho dlhu.
Pomer veľkosti dlhu k HDP v Európe, USA aj inde, ktorého veľkosť môže v dôsledku spôsobu riešenia krízy len rast, povedie k problémom, ktoré máme historicky spojené s banánovými štátmi Latinskej Ameriky, so zrútením komunistických štátov, alebo s niektorými krajinami v Afrike. Aj keď to nie je zatiaľ nahlas vyslovené, hlavný ekonomický prúd predpokladá, že dlh vyspelých krajín exploduje nad úroveň, ktoré teraz sužujú krajiny PIIGS. Inými slovami, v nasledujúcom desaťročí očakávame, že vyspelé krajiny podstúpi rovnakú bolesť, ktorú v súčasnej dobe vidíme u slabých krajín.
Toto tvrdenie podporuje nový dokument Banky pre medzinárodné platby (BIS), ktorá uvádza, že keď sa štátny dlh blíži 80% až 100% HDP, ide o nespochybniteľný signál oslabovanie ekonomiky. V prípade Grécka a eura nejde o obyčajnú ekonomickú krízu, ale ide o zrútenie celého finančného systému.
V USA je teraz pomer dlhu k HDP na (ešte konzervatívny) úrovňou 95%, ale nastávajúce masívny odchod silnej povojnovej generácie do dôchodku tento pomer dramaticky zhorší. Predpokladané deficity pre nasledujúce desaťročie dosahujú bilión dolárov ročne. Pomer dlhu USA k HDP presiahne 100% do dvoch rokov, av nasledujúcich desiatich rokoch sa dlh môže až zdvojnásobiť, ak vzrastú úrokové sadzby v zhode s klesajúcou dôverou v schopnosť vlády riadiť fiškálne a menové záležitosti.
Ďalším logickým krokom v tejto kríze štátneho dlhu sú viditeľné známky straty dôvery v menu. Známky menovej krízy obvykle vyjadruje rastúcej inflácie, čo zase vedie k vyšším úrokovým sadzbám, ktoré krízu ešte zhoršujú. Začína sa roztáčať smrtiace dlhová špirála, kedy vyššie a vyššie úroky vytvára vyšší a vyšší deficit a suma na úhradu dlhu prestáva stačiť na úhradu úrokov, nieto na úhradu dlhu samotného.
Znie to dramaticky, ale presne toto sa teraz deje v Grécku. Hlavný rozdiel oproti minulosti je to, že teraz nie sú v urputných bojoch s finančným kolapsom nejakej banánovej republiky, ale väčšina najrozvinutejších ekonomík sveta. Je isté, že to skončí zle.
V krátkodobom horizonte budú centrálne banky vládam a bankám tlačiť peniaze, ale v dlhodobom horizonte bude strata dôvery natoľko veľká, že dôjde k menovej sebadeštrukcii. Akonáhle sa problémy rozšíria po celom svete, tak sa trh s dlhopismi a mena navzájom zničia.
Keby malo dôjsť k ustanovení nejakej novej meny, tak tá musí byť takmer určite nejakým spôsobom naviazaná na zlato a ďalšie komodity. Ak chceme prežiť čo príde, musíme pochopiť celý proces a pokúsiť sa odhadnúť, ako rýchlo sa môže rozvinúť. Mali by sme sa pokúsiť zistiť, ako vážna je situácia, navrhnúť riešenia a načrtnúť, aký to môže mať vplyv na predpoveď budúcej ceny zlata.
Centrálne banky vie potlačiť papier, ale nevie vytlačiť zlato
Zlato sú ozajstné peniaze. V historických dobách, kedy potvrdenie o úschove zlatých zliatkov vydávalo lokálne zlatníctvo, nešlo dohliadnuť, že právo centrálnych bankárov vytvárať nekryté peniaze z ničoho naruší naše celé finančné systémy.
Začneme pohľadom na rozdiel medzi množstvom zlata v držbe centrálnych bánk a množstvo papierových peňazí, ktoré vydali. Tým získame základný pohľad, o akú veľkú disproporciu sa jedná. Nasledujúci graf ukazuje, že množstvo zlata v držbe centrálnych bánk je prekvapivo stabilný. Modrá krivka ukazujúca množstvo peňazí emitovaných na celom svete však ukazuje, že množstvo všetkých druhov finančných aktív dramaticky pribudlo. Z grafu jasne vyplýva, že nominálne množstvo papierových peňazí v obehu rastie oveľa rýchlejšie než množstvo zlata v držbe centrálnych bánk. Možno očakávať, že rozmarne míňanie peňazí a ich umelé vytváranie bude pokračovať rýchlym tempom.
Je dôležité, že centrálne banky už nepredávajú svoje zlato, naopak množstvo zlata v ich držbe zase rastie. Červená čiara v pravej časti grafu indikuje mierne oživenie. Centrálne banky zastavili predaje zlata a stali sa čistými kupci. Pokles ponuky a zvýšenie dopytu vedie k vyššej cene zlata.
Prezident Chávez nedávno pripomenul, že venezuelské zlaté rezervy nie sú v súčasnosti uložené v Caracase, a domnienka, že by Venezuela mohla požadovať prevedenie 150 - 200 ton zlata z Bank of England, do Venezuely, čím by sa dostupné zásoby zlata ďalej znížili, vzrušila veľa špekulantov na rast ceny, pretože zlato by sa tak zase stalo o niečo menej dostupné. Chávez tiež navrhuje znárodnenie venezuelských zlatých baní. Nepochybne dokonale chápe celú situáciu a využíva svoje diktátorské právomoci k rýchlejšiemu prechodu späť ku zlatu, než akého sú schopné pomalšie konkurenčné demokratické štáty.
Ďalším spôsobom, ako zmerať znehodnotenie svetových mien je porovnať globálne priemyselnú výrobu a celkové množstvo peňazí v obehu. Ako môžete vidieť v nasledujúcom grafe, priemyselná výroba sa v priebehu času zvýšila len mierne. V roku 1971 Nixon zavrel zlaté okno a teraz sa ukazuje, že účtovaná cena výstupov rastie exponenciálne. Niet divu, že nominálna cena priemerného auta sa prudko zvýšila z 3 542 amerických dolárov v roku 1971 na takmer 30 000 dolárov dnes.
Samozrejme že cena zlata, merané v týchto menách, sa v priebehu času zvýšila. Ak porovnáme cenu zlata v dolároch s nominálnou cenou všetky peňažnej zásoby (vyjadrenú aj v dolároch), mali by sme zistiť, či je zlato predražené, alebo podhodnotené. Nasledujúci graf ukazuje, že ak by sme chceli zlatom pokryť celú peňažnú zásobu emitované centrálnymi bankami, musela by cena zlata za uncu dosiahnuť 10 000 dolárov. To len potvrdzuje dojem, že hoci cena zlata prudko rastie niekam k 2000 dolárov za uncu, nemusí sa investori do zlata báť, že ide o bublinu a že rast ceny zlata sa blíži ku koncu.
