Práve drahé kovy fungovali ako ochrana proti inflácii po tisíce rokov. Koniec koncov zlato až do roku 1971 čiastočne krylo americký dolár.
V slove čiastočne sa skrýva dôvod, prečo sa nakoniec takzvaný Brettonwoodsky menový systém zrútil. USA síce udržiavali fixnú dolárovú cenu zlata, lenže emitovali čoraz viac dolárov - keby teda všetci zahraniční držitelia dolárov požadovali ich výmenu za zlato, nedostalo by sa na ne. Systém bol teda neudržateľný.
Toľko história, späť ku horúcej súčasnosti. V roku 2008 sa začali rúcať bankoví giganti, rad ich "museli" vlády zachrániť, teraz zase treba zachraňovať štátne rozpočty. Objavujú sa obavy zo zrútenia celého finančného systému a návratu späť ku komoditným peniazom. To je napokon hlavný predajný argument - "všetko krachuje, kúpte si zlato".
Lenže nič nie je tak jednoduché. Na vytváranie apokalyptických scenárov nie je potreba až tak veľká predstavivosť. Ale zrúti sa s prípadným krachom finančného systému aj zákony, ktoré stanovujú, že sú to vlády a centrálne banky, kto rozhoduje o zákonnom platidle?
Aká je pravdepodobnosť, že ten, kto bude mať v rukách rozhodovanie o budúcej podobe peňažného systému, zavedie zlatý štandard? Zďaleka nie stopercentná.
Rôzne návrhy na reformu peňažného systému nemajú väčšinovú podporu medzi ekonómami, nieto medzi politiky. Skutočne fungujúci plne kryté peniaze bráni infláciu - preto o nich vlády sotva budú seriózne uvažovať. A aj keby, nikde nie je napísané, že úlohu peňazí musí nevyhnutne plniť práve a jedine zlato.
Autor tohto stĺpika sa samozrejme môže mýliť. Je možné, že k obnove peňažné role zlata nejakým spôsobom dôjde, a jeho súčasní držitelia zarobia ešte viac. Lenže nič nie je tak isté, ako to niektorí rychlokvašní predajcovia zlata podávajú.
Zlato nenesie žiadnu dividendu
Investori by mali viesť každopádne netreba zabúdať, že peniaze sú prostriedkom smeny, a nie investíciou. Komoditné peniaze majú aj nepeňažné úžitkovú hodnotu, ale inak samé o sebe neprinášajú žiadny výnos. Na rozdiel napríklad od akcií nenesú dividendu. Kto v čase najhlbšej depresie v 30. rokoch investoval do akcií, odkázal dnešnom potomkom viac ako ten, kto kúpil zlato.
PS: Kritici zlatého štandardu radi poukazujú na historický príklad Španielska a ďalších koloniálnych veľmocí, kde prílev ukořistěného žltého kovu údajne spôsobil masívnu infláciu. Ako ale píše ekonóm JG Hülsmann - množstvo drahých kovov v obehu v Európe síce stúplo o 50, podľa iných odhadov až 500 percent, lenže to bolo za nejakých 150 rokov. Teda priemerne o 1,2% ročne. Takúto mieru inflácie môžeme ranne novovekej Európe jedine závidieť!
Pravda, v skutočnosti bola aj vtedy inflácia väčšie. Španielsko totiž nie je v odbore štátnych bankrotov zďaleka nováčikom. Len sa vtedy miesto tlačili bankoviek riedili mince a vyvlastňovalo zlato z bánk. Tie tak stratili motiváciu držať rezervy a začali vydávať nekryté peniaze .
